Znova a znova krútim hlavou nad detskou trucovitosťou mnohých ľudí v diskusiách, keď všetko, čo je iné, je absolutne neprijateľné. Zosmiešňovanie, zloprajníctvo, alebo nadávanie inak zmýšľajúcim je skôr pravidlom než výnimkou. Ochráncovia prírody nech sa vrátia späť do jaskýň, kritici kapitalizmu sa môžu rovno odsťahovať do Bieloruska, fajčiari by mali platiť zdravotné poistenie celému národu, v alternatívnej medicíne sú len šarlatáni, komplikácie pri domácich pôrodoch vôbec nepustiť do nemocníc a tí, ktorí si pichajú marihuanu nech chcípnu na ulici ako krysy. S týmto jednoznačným odsudzovaním inakosti sa stretávame denne, a to hlavne u nás, v Ostbloku. My máme za sebou tri pôrody vo Švájci (ZH) v rozmedzí 5 rokov. Naše skúsenosti.
Nemecké slovo Hebamme (pôrodná asistentka) sa mi páči viac ako tvrdé české dula. Pri zbežnom pohľade tam je rozdiel aj v práci a v zodpovednosti. Záujemkyne(-ci) o štúdium na Hebamme by mali mať maturitu a min. dvojmesačné praktikum v zdravotníctve. Štvorročné bakalárske štúdium zahŕňa aj povinné praktiká. Vyučené ošetrovateľky(-ia) s ročnou praxou na akútnom, alebo chirurgickom oddelení si môžu školu skrátiť na dva roky. Hebamme sa väčšinou vyhľadáva v zoznamoch podľa miesta bydliska. Poradí pri plánovaní prírastku, pomáha budúcim matkám, rodičkám, bábätkám a ich rodinám počas tehotenstva, pri a po pôrode, počas kojeneckého obdobia až do veku jedného roka dieťaťa. Podľa potreby. Sú zodpovedné za priebeh pôrodu od začiatku pôrodných bolestí po samotný pôrod. Anesteziológovia, gynekológovia, lekári a iní odborníci môžu zasahovať až keď sú oslovení pri možných komplikáciách. Všetci spolupracujú, aby všetko dobre dopadlo. Tak to je v nemeckej časti Švájcu.
Rok 2000. Aj keď sme si v prvom tehotenstve naštudovali všetko možné, odvahu k domácemu pôrodu sme nenašli. Tak sme navštívili a prehliadli si pôrodné oddelenie nemocnice v okresnom meste vzdialenom od nás pár minút jazdy autom. Boli sme asi dvakrát u gynekológa na vyšetrení a na ultrazvuku. Pohlavie sme vedieť nechceli. O jedenástej večer pred druhým výročím našej svatby cítila žena prvé ľahké sťahy a skoro celú noc nespala. Ja som sa vyspinkal a ráno ešte išiel do práce. Večer som sa vrátil, žena so svokrou už ma očakávali, že valíme. Ešte mi dovolili sa osprchovať. V nemocnici nás ešte na chvíľu odložili na chodbu sa otvárať. Hebamme, vychrtnutá Švajčiarka okolo päťdesiatky nás potom zaviedla do pôrodnej izby. K dispozícií bola posteľ, lano na zavesenie, trojnožka, vo vedľajšej izbe vaňa.
Vsuvka. Vo Švájci sa väčšina vzťahov odohráva na najnižšom stupni emočnej angažovanosti. Všetci sú na seba milí, ústretoví, korektní, usmievaví, zdvorilí… Ale všetko akoby len kĺzalo po povrchu. Niekedy sa mi zdá, že medzi ľuďmi neexistujú hlbšie vzťahy. Dokonca ani v rodinách. Väčšina ozaj srdečných ľudí sú cudzinci. Ale možno je to len moje zdanie, moja malá úchylka. Na druhú stranu je tu málo kyselých ksichtov, blbých nálad a rôznych extrémov.
Asi po hodine sa striedali smeny. Predstavili nám sympatickú malú černošku s čistou nemčinou. Plodová voda bola vonku, žena kričala stále viac. Najprv sme skúšali lano, ale nešlo to. Potom sa Hebamme vyzula a sadli-ľahli sme si na deku. Opakované nájazdy končili neúspešne, no my sme sa nevzdávali. Opieral som ženu zozadu a všetci sme usilovne tlačili. Až to zrazu vykĺzlo. Žena sa na mňa pozrela a vyhŕkla so slzami v očiach: “Tomáš.” Tak sme sa z neho tešákovali, zanedlho som prestrihol pupočnú šnúru (prekvapivo tvrdá a pevná) a Tomáša som vykúpal. Ostali sme v nemocnici v rodinnej izbe (ktorú sme si zaplatili) a fungovali v rytme dieťaťa (tri hodinky spánku, skúšať kojiť, spánok). Bohužiaľ aj v tejto kľudnej miestnosti (iné izby sú po 2-4 pacientkách) bola frekvencia otvárania dverí ako na vrátnici. Po dvoch dňoch sme išli domov. Nasledujúci týždeň k nám každý deň skočila niektorá Hebamme pomôcť a poradiť. K pôrodu ešte toľko, že pupočná šnúra bola dosť krátka. Preto to fungovalo ako jojo. Hebamme užuž chcela navrhnúť cisársky rez. Ale všetko dobre dopadlo. Lekárka, ktorá raz počas pôrodu nakukla, sa mohla venovať niečomu inému.
Rok 2002. V druhom tehotenstve sme kontaktovali Hebamme na domáce pôrody. Na ultrazvuku sme boli asi raz, pohlavím sme sa zase chceli nechať prekvapiť. Doma sa môže rodiť len keď tehotenstvo nie je rizikové. Pri nejakých možných komplikáciách sa pôrod radšej presunie do pôrodného domu, alebo do nemocnice. U nás vyzeralo byť všetko v poriadku. Moja mama nás prišla zo Slovače podporiť a dávať pozor na Tomáša, vtedy dvojročného. V to jarné ráno ma žena zobudila, že má bolesti a že sa na jedenástu dohovorila s Hebamme. “Minule to trvalo tak dlho…,” pomyslel som si, a išiel sa naraňajkovať. Onedlho začala súriť, že bolesti sa zväčšujú, nech okamžite zavolám Hebamme, aby prišla hneď. Bola asi pol hodiny jazdy ďaleko. Chcel som ženu ukľudniť, ale ona stále naliehala. Tak som natiahol cez posteľ fóliu, nato prestieradlo a nechal som ženu v izbe hulákať na lesy. Zanedlho volala, že už to ide. Pribehol som a vidím vykukovať vlasaté temeno. “A do riti, naozaj ide!,” vykĺzlo mi, poslal som panickú matku s revúcim Tomášom do obývačky a ženu ukľudnil: “Tak môžeš tlačiť.” A ešte raz a ešte raz, a na rukách mi pristala Dana. Položil som ju žene na hruď a užívali sme si tú intímnu chvíľku. Za okamžik sa Hebamme objavila vo dverách, hneď sa zapojila, vybalila svoj kufor, strih, prehliadnuť, vykúpať, obliecť, akcia šťastne za nami. Bol to náš najlepší pôrod. Všetko dopadlo výborne. Žena sa v známom prostredí pred známymi ľuďmi cítila uvoľnenejšie. Pre Hebamme to bol tuším 187. úspešný domáci pôrod. Ešte nevieme, prečo sa Dana tak ponáhľala na svetlo tohoto sveta. Myslím si, že ona sa bude statočne prebíjať životom aj naďalej a dosiahne vždy čo bude chcieť.
Rok 2005. Tretí prírastok plánovaný nebol, ale tešili sme sa naň. Pohlavie som chcel vedieť len ja, tak mi ho raz po ultrazvuku gynekológ povedal. Nájsť meno bolo ťažké. Tomáša som navrhol ja, Danu žena. Väčšinu mien mám s niekým spojenú a tak škrtám jedno meno za druhým. Až raz mi kamoš začal v aute vymenovávať mená a padlo Damian. S Damianom sme šli zase rodiť do nemocnice. Preorganizované a prestavané pôrodné oddelenie. Mohli sme si priniesť CD-čka, ľahli sme do izby a čakali. Hebamme bola mladá a milá, snažila sa nám vyhovieť. Okolo sa motal náš gynekológ. Ten stál počas celého pôrodu tak meter za nami ako Jakeš v plote. Keď som ho videl po pôrode popoťahovať šnúru s placentou musel som ho ukľudniť, nech počká. Vôbec nechápem prečo sa tam tento cudzorodý prvok zdržiaval. Mohol kľudne sedieť v kancli. Pôrod bol skôr taký boj, nech už je to čo najskôr za nami.
Nechápem, prečo celé pôrodníctvo nie je zamerané na ženu a jej potreby. Ona by sa mala cítiť bezpečne a byť v pohode. Nemala by sa hanbiť. Ono to môže byť dosť ponižujúce (napriek tej vznešenej úlohe rodiť) ležať rozcapená v cudzom prostredí nemocnice, odená v košeli, vydaná napospas bolestiam, živočíšnym zvukom, strachu z neznámeho a unikajúcim telným tekutinám. Aj keď je žena zameraná hlavne na seba, bude cudzí človek už len svojou prítomnosťou atmosféru pôrodu narušovať. Rozhodnutie o pôrode doma by som prenechal žene. Podľa jej zdravotného stavu a stavu potomka. Aj keď je dnes pre mnohé ženy ťažké, aby cítili svoje telo (tak ako mnohí z meditujúcich sedia a čakajú na zázrak, ktorý neprichádza) a vedeli, čo v ktorej situácií robiť, musíme im prenechať zodpovednosť. Ony sami musia odhadnúť, čo zvládnu, alebo čo sa zvládnuť pokúsia. Každá to má inak. Mnohé sa len v prítomnosti lekára budú cítiť bezpečne a uvoľnene. Niektoré počas pôrodu nadávajú prítomným manželom, alebo ich odháňajú, iné rady prijmú ich pomoc a podporu. V nemocniciach by sme mali vyžadovať lepší prístup lekárov a sestier, bohatší výber polôh, pomôcok, a vytvorenia takpovediac wellness prostredia. Zákony by mali upraviť podobu výuky, práce a zodpovednosti pôrodných asistentiek. Lekári môžu byť na telefóne a zasiahnuť, keď to bude potrebné. Pripadá mi prirodzené, že organizmus ženy v jednotlivých fázach pôrodu posiela dieťaťu rôzne hormóny a naopak. Celé tehotenstvo, počatie, aj pôrod sú vlastne taká veľka chemická hra prírody. Cisársky rez ostane len cisárskym rezom. Kladných aj záporných vplyvov na pôrod je mnoho. Psychický a zdravotný stav ženy, plodu, priebeh tehotenstva, dôvera v seba, k partnerovi, k dule, k lekárovi, schopnosť vnímať svoje telo, schopnosť sa uvoľniť a nechať dieťa urobiť svoju prácu. Všetci sme dosť ovplyvnení a vychovávaní strachom. Môže sa stať to a to, môže nastať komplikácia, môžeme ochorieť, zraniť sa, zomrieť. A môžeme sa proti všetkému poistiť, očkovať, zabezpečiť. Zanedlho prestaneme umierať. Alebo rodiť.
Odkazy: Schweizerischer Hebammenverband. Štastiky pôrodov, školy.
http://www.hebamme.ch/de/heb/shv/stats.cfm
Guru rodičiek Vlastimil Marek:
http://blog.baraka.cz/2011/01/cisarske-vypisky/
http://blog.baraka.cz/2010/10/zbavit-utrpeni-2/
swissoldo 